Lazova 100 : i tá vie prekvapiť


Lazy, lazár, plaziť sa, Lazovka.

LAZOVÁ STOVKA

Dva týždne po Ultralanovke a ja premýšľam v jednom kuse, čo spraviť s víkendom. Koleno bolí, ledva som niečo pobehala dúfajúc, že sa to spraví. (Pajštún ale musí byť a prečo nie dvakrát že jo…a tak definitívne kazím liečebný proces) Riešim, či ísť na Lazovku v piatok večer, ráno tak byť bez stresu, pekne si vstať, v pohode sa nachystať pred štartom….Alebo nadránom v sobotu? Poznám sa, panika, vždy niečo zabudnem, po ceste tlačím očami hodiny, nech spomalia, ledva stíham prezentáciu, vystresovaná vybieham. Možno radšej ostať doma? Snáď stokrát si vravím, že je to hlúpy nápad ísť s takou nohou na stovku. Radšej vydržím a pak si pobehám na krásnej Radovej 85ke.

Piatok večer, sedíme s Lubom v aute na ceste do Vrbového. Veď som dáka slovač, nenechám prepadnúť štartovné, ak bude zle, môžem to aj odkráčať. Vyberám večernú alternatívu pre ten istý dôvod, veď keď sme si už telocvičňu zajednali, načo spať doma v posteli. Vybavený mám voľný víkend, škoda by ho bola. V skutočnosti som len dúfala v zázrak, že sa to spraví, nejako už len bude.

Pohodová cesta nebola až tak pohodová, napriek plánovanej časovej rezerve vyrážame akosi neskoro a tak tlačím očami nie len hodiny dozadu, ale aj pedál všetkými zmyslami na podlahu, hoci nešoférujem. Chceme stihnúť príchod pred desiatou, veď treba ešte ustlať v jame levovej, kým sú nažhavení bušiči hore a svetlá telocvične svietia. Prichádzame 15 min pred desiatou, trochu sa ukľudňujem, miestečko vyberám v tmavšej časti rovno pod košom. Maťka Hancková, opäť v úlohe dobrovoľníka a bežca v jednom, nám odovzdáva hárky, čipy, zajednávam si u nej pollitrovú fľašu z minerálky na pretek. Vedľa stola priamo nad „apartmánom“ párty pri súdku piva v plnom prúde. Uf tak toto bude noc. Vyberám z vaku veci, chystám sa do spacáku, piatkový večer však patrí žúrke ako vidím. Toto asi nedám. Hlasy netíchnu, svetlá o desiatej, ako býva zvykom, nezhasínajú. Zúfalo pozerám na Lubiho. Je mu jasné, že tam neostanem. Beriem karimatku pod pazuchu a ťahám ju so všetkými vecami von. Maťka nás zastavuje, má pre nás lukratívne miesto pri umyvárke. Skúšame to teda na poschodí, rozdiel je však minimálny, pařit se bude do rána. Lubííí, ja idem spať von. Pozerám na jeho „letný“ spacáčik, ustielame teda v aute. Za také by sa nemusel hanbiť žiaden pubertiak, hneď by dáku babu zbalil, keby chcel. Zaspávam ani neviem ako, dobre sme spravili, vravím si. Ráno sa budím pred budíkom, s pocitom, že neskoro. Okolo školy sa to zhromažďuje a my bordel v aute, ale neskutočný. Teleport do telocvične by sa hodil, viac miesta na túto pohromu. Hľadám veci, hľadám tenisky, hľadám jedlo, vak, toaleťák. Ešte som neraňajkovala, večera tiež akosi skôr pozabudnutá v tej naháňačke. Návšteva záchodov je však dôležitejšia. Dobieham opäť k autu, o desať pol a ja ždímam citrón do ampuliek, za Maťkou po fľašu už nestíham a tak strkám hydrovak do batohu. AAAA ešte preliať polievku do pytlíkov, ostala v noci v skle, aby sa nepokazila. Ľudkovia v elasťákoch sa presúvajú na štart a ja sa babrem s polievkou. Lubi hľadá magnézko, ja rukavičky. Kašlať na ne, veď hlásia nad nulou, navliekam len bezprstové kvôli paličkám. Do paže ešte dropbagy odniesť. Lubi mi podáva paličky, aj tie by som si zabudla. Šprint do telocvične a na koniec štartového pola. Ledva zastavíme, už sa aj rozbiehame. Mám pocit, že ja a pohodka pred štartom nejde k sebe.
Vidím, že Lubi paličky nemá, čudujem sa, veď sme sa dohadovali či brať či nie, na poslednú chvíľu si to rozmyslel a mne ich do ruky strčil. Takto ma zradiť, namotá ma na palice a pak ma v tom nechá samú.
Bežíme prvé kilometre, teplo. Mala som počúvnuť Radku: „Ty si obleč kraťase, triko bez rukávov a pôjde to samo.“ Nemám si čo už vyzliecť, leda že by som mala tehličky na bruchu, vyhrniem aspoň trištvrťáky nad kolená. Všetci sa dakam ženú, 5-kové tempo na stovku, čo ja viem….veď o nič nejde. Lubi mi dáva vyžrať Ultralanovku, naháňa teraz on mňa. „Čo tak tlačíš?“ „Netlačím.“ „ Ale áno tlačíš, spomaľ, lebo sa nám to vypomstí.“ „ Nie nie, veď v kľude pojdeme.“ Pozerám nechápavo. V kľude? So Zuzkou Alexanderčíkovou si spoločne „pofrfleme“ na bežeckých parťákov, analyzujeme, či majú vrtule v ….. . Pvá kontrola, zaujímavý to úkaz. Stádo bežcov sa vrhá na samolepky hľadajúc svoje číslo. 260, 57. Otáčame listy, poradovník za mnou. Smejem sa tomu, je to také Slavovské. Ǩeď sa chalani trochu vybujačia, nachádzame optimálne tempo, opäť sa podelíme v znení Baba-Chalan, Baba-Chalan. Dole sa mi zbieha dobre, hore počúvam vtipné komentáre „už sa doťahujeme na elitu :)“. Prd elitu. Nič moc to dnes nebude. Aspoň nás Zuzka pochváli za lanovku a za to že sme schopní vôbec bežať. Lubi núka okolie svojimi skvelými domácimi karobovými sušienkami, žiadne pochybné suroviny. Osvedčili sa mu aj pred dvoma týždňami. Ja odmietam, nemám ešte nachystaný žalúdok na jedlo. Rozhorčuje sa, sťažuje Zuzke, aký som to stravník. „Komu to ja pečiem, toľko snahy a dá si? Nie. Aj na lanovke žula jeden dve hodiny, a druhý si do ciela dovliekla“. Nabádam Zuzku, nech si radšej vezme, nech nie je gazdinka nešťastná :) Ubezpečujem ju, že je to fakt mňamka, len mne treba správny moment na trávenie. „Mňam“ počujem za chrbtom a vidím Lubiho spokojný výraz.
Pri druhej kontrole premýšľame, či už má dakto dosť, že poriadne nevidí, Lubovo číslo na samolepke niekto vzal. Fotí teda aspoň lajster a bežíme. Začínam cítiť koleno, hnať sa nebudem. Pod Bradlom (19km) ma do kopca obieha Peťa, pokorne si vzdychnem a zmierujem sa so situáciou. „Vedel som, že ide za nami, nechcel som ti to vravieť.“ hodnotí Lubi. „Ja viem...“ Chvíľu na to šlape dvojka Zuzka-Rasťo. Prepáč Lubi, ja dnes nemôžem. Nemusíš ísť so mnou. Nedá si ale povedať, ostáva trpieť moje výstrelky. Nad Bradlom dron Adama Lysého, aj usmiať by sa patrilo. Na kontrole dopĺňam vodu, Peťa tu snáď nestála, už ju nevidím ani v zbehu. Uľaví sa mi, nemám rada, keď ma niekto tlačí. A tak si cupkáme, začína mi byť príjemne. Kolenu ale od tejto chvíle ani trocha. Zbehy sú ako za trest, hlavne tie asfaltové. Nevnímam cestu,
nesledujem kontroly, hlavu mám inde. Holubací vrch, pamätám si, ako sme tu pred rokom tlačili bicykle, keď sme boli odznačovať trať. Nikdy viac na biku. 57-ka samolepka na kontrole opäť chýba, opäť sa fotí prázdne políčko. Ešte že Slavo večer toľko prízvukoval: „A keď si unavený a nepamätáš si svoje číslo, pozri sa na náramok na ruke, tam ho máš napísané a potom odlepuj. Aha takto. A potom ešte raz skontroluj, až kým si si neni istý. Rozumieme si?“ Pripadali sme si ako hotentóti, vedel ale, čo činí. Nepomohlo. I to vedel. Asi to takto pôjde až do Vrbového.

Blúdenie, stretávame sa viacerí, hľadáme, obzeráme sa tam a späť, ani hodiny neukazujú riadne smer, vraj je cesta pod nami. Podľa mapy by som čakala presný opak. Skúšame, premýšľame. Hodiny nespokojné, brblú, že sme mimo, veď aj asi mimo sme, kto normálny by sa už len na takéto čosi dal nahovoriť. Ale ideme pekne povedľa, k našej spokojnosť to stačí. Tesne pod kontrolou sa naše cesty spájajú a mne sa opäť uľaví.

Samé lúky, kopanice, polia. Blatka na „parádu“. Až moc, tenisky mi v ňom ostávajú. Celkom humus. Chalanisko správne poznamená: „Aspoň vieme, aké je to bežať v sr..kách“. Šlapeme si hore kopčekom pomedzi domky, som zaň vďačná, takto kolienko menej bolí. Pozerám pod nohy, odbočku si nevšímam, Maťka na nás volá, že sme zle. A tak sa dostávame aj za ňu, naháňať sa dnes nemienim, nedá sa mi dolu kopcom. Cítim kamienok v topánke. Hmm veď mám návleky. Pozriem na nohy, šnúrka z pravého roztrhnutá, akoby sa dralo lano o hranu skaly. Výborne. Snažím sa zvliecť blatovú topánku, príjemné pocity to nie sú. Zdá sa mi, že mi niečo tečie za krk rovno na chrbát. Čo to sakra je? Veď mám hadičku zavretú. Lubi kontroluje, hydrovak mám úplne otvorený. Nechápem, ako je to možné. Och čo sa dnes ešte prihodí...

Vrbovce (47km)- hostinec, pred vchodom nás čakajú naše pytlíky, ktoré sme si sem nechali priviesť. V hlave mi znejú Slavove lazovkárske inštrukcie: „..a tam uvidíte vaše igelitky pekne uložené jedna vedľa druhej. SCHMATNEŠ igelitku, pozor, každý si musí poznať tú svoju, to je veľmi dôležité, a VBIEHAŠ dnu.. Schmatneš a vbiehaš, ano? Vnútri vykonáš, čo potrebuješ, igelitku odložíš na miesto určené na odvoz. Nie naspäť von!!!“ Beriem svoju žltú igelitku s nálepkou MF100, nech si lepšie pamätám, mrmlem si popod nos inštrukcie, aby som niečo nedoplietla a vbieham dnu :) AAA to je ten zafajčený hostinec spred roka, vtedy tu nebolo ani nohy, len postarší pánko predierajúci sa poza mňa k hraciemu automatu, jeho nohy po mojej pravici, naťahujúca sa ruka za zázračnou páčkou naopak po lavici, čašníčka s ovocným čajom. Dnes to tu žilo, vyhradená samostatná miestnosť pre pobehuvších. Maťka nám máva, vraj to ide, len by prijala dáku stálu spoločnosť na pokec, nech jej dlho nie je pri behu. Júúj veď mohla s nami, stačilo počkať, míňala nás pri našej zachádzke. Asi sme sa šuchtali. Registrujem vodu, čapuje Gabika Ambrušová v hlavnej úlohe, usmiata ako vždy :) Cítim cibuľu, na stole je jej plný tanier. Z dropbagu vyberáme ryžový šalát, Lubimu chutí, a ja sa do toho tiež pomaly púšťam. Vlastne som dnes ešte nejedla, napadne ma. Akurát čo som stihla dáke 3 kocky syra do seba hodiť. Som prekvapená, ako mi chutí, toľko som na preteku už dávno nezjedla. Zvyšok dávam zošrotovať parťákovi, z tašky vyberám ampulky s citrónom, polievku nechávam v taške, mám ešte jednu nenačatú v batohu. Pozerám na náhradné LaSportivky s drapákmi, na Javorine predpovedali sneh. Keď však vidím to blato, čo mám na nohách a pod nimi snáď tenisky, nechce sa mi do toho. Balím teda svoju žltú igelitku, a odkladám na správne miesto.

Cupkáme si opäť ďalej, cez krásne zelené lúky. Dobiehame dáke žieňa hovoriace po česky, tarahumarský štýl i postavička pripomína Radku. Pýtam sa na jej cestu z Moravy, som zvedavá, ako sa jej nocovalo v telocvični. Holka sa rozhovorí: „To je tak. Mně bylo dobře, já jsem byla v té skupince kolem piva. Líto mi spíš bylo těch ostatních. Já jsem pak usnula ani nevím jak“. V tej chvíli som vcelku premýšľala, či jej slušne niečo poviem, alebo mi je baba stále sympatická. Usmievala sa na nás kamarátsky a tak kecáme ďalej. Lúky, lúky, samé lúky. Uvažujem, či sa mi páčia a či nemám tej zelenej roviny už dosť. Asi sú aj pekné, len tých kopcov je akosi málo. Zelené, zelené, zelené, všade, kam sa pozrieš. Len hraničný prechod v lese bol vzrušujúcim spestrením. Kedy konečne bude ten mlyn? Trepem sa sem kvôli nemu. Moravská „Radka“ sa pridáva k mojej nedočkavosti. Lubi ma chlácholí snáď tretíkrát: „O chvíľu sme tam“. Veď to hovoríš už skoro hodinu...cítim sa ako neposedné dieťa. Mierny „stupák“ a tak sa mi nohy rozbiehajú, počujem za chrbtom Lubiho: „Naje sa a hneď šlape jako nič.“ Konečne. Neboj, o chvíľu si to otočíme. Za ďalším rohom zazrieme Kuželák, vytúžený veterný mlyn. Je naozaj krásny. Chcem si ho hneď odfotiť, po dobrej rade skúsenejšieho lazovkára-fotografa vydržím ešte zopár krokov, kým ho sprava obídeme. Uznávam, takto je ešte krajší:) Vyberám telefón, spravíme si svojku ako takí puberťáci. A môžeme ísť domov. Lubimu sa môj nápad akosi nepozdáva, oklepávam blatko, ide sa teda ďalej. Maťka mi pomáha paličkou, držím nohu, kým mi čistí podkovu, v duchu si spievam (snáď nie nahlas) Štyri kone vrané. Ďakujééém, si poklad.


Filipovské údolie (59km)- objímem sa s Ľubkou, Gabikou, pozdravím Rada. Dostávam tú najlepšiu polievku. Rado sa bráni pochvale, vraj ju nevaril :) I tak bola najlepšia a bola od vás :).

Vybiehame v skupinke, vraj nás čaká dlhé stúpanie na Javorinu. Výborne. Čím dlhšie, tým menej budem koleno trápiť. Začína sa mi to tu páčiť. Lubi zapína Turbo, netreba sa za ním radšej zdržiavať. Debata na úrovni ultráčov : rozoberajú sa zvyklosti a intenzity grgania (ale ináč sme všetci zo slušných rodín). Poprchá, moji súputníci navliekajú bundičky. Konečne sa príjemne schladzuje, je mi hej. Z dažďa začína vcelku kvalitne liať, sme ako na Ponitrianskej stovke, akurát vzduch sa blíži k nule. Blato mrzne pod nohamy a s ním i bežci okolo mňa. Trochu mrznú prsty. Rukavičky mám, vo Vrbovom v aute, iste im je tam dobre. Skupinka sa trhá, do kopca to ide a tak šlapem, nech sa zohrejem. Na prsty stále kosa, vyťahujem teda bundičku, nech si rukávy na ne stiahnem. Bundička premokavá, až tak moc nepomáha. Lubi krúti hlavou: „ Máš parádnu bundu, nevidím dôvod, prečo ju nenosíš“. Šlapem pred ním, ukazujem mu dva prsty. Že mám dva dôvody. „Aha tak o jednom viem, aký je ten druhý, netuším.“ Mávam horizontálne dlaňou, vie že má byť radšej ticho. Posledný strmší stupák a dostávame sa na lúku, odkiaľ už pred nami vidíme vysielač Veľkej Javoriny (73km): tak pravý itinerár. Ale nič nevidíme. Hmla, fučák skoro ako na Kráľovej Holi. Cestička vyšlapaná, vedie nás ďalej. Mám rada takéto tajomno, predstavujem si okolie. Vlastne môžem byť kdekoľkek, kde si zmyslím. Matne zazriem vysielač, ťahá ma to hore. Ale nie, ide sa asfaltkou nižšie k Holubybo chate, nedá sa mi pobehnúť, skupinka nám opäť uteká. Čipovanie na parapete pred vchodom skoro prehliadneme, hoc je ukážkovo označené. To asi už aj mihalnice primrzli. V chate príjemne teplo. A „živo“. Vyzerá to tu ako na poprave. Studené telá si prihrievajú zadky nad radiátorom, kôpky nešťastia na lavičke. Zuzka nám kýva, zabalená v deke, vysmiata. Teší sa, že nemusí ďalej, zložila sa na taxík s ďalšími a spokojne naň čaká. Maťo Stoličný dumá ďalší postup, volá domov o záchranu, na ceste suché oblečenie. Maťka to necháva na náhodu, resp. na Maťa. Mne je vcelku dobre, len prsty začali akosi bolieť, čo sa roztápajú. Aaau, ale že dosť. Pridávam sa k mučeníkom nad radiátor, mám dojem, že je to ešte horšie. Obzerám sa, sucháre na stole. Zorničky sa rozširujú, chuťové bunky začínajú pracovať. Snáď prvá občerstvovačka, čo zaujala môj žalúdok (polievku vo Filipovom nerátam, to bolo obedové blues). Len opatrne. Lubi objednáva polievku, mrkvová so zázvorom. Tak táááá bola. Zohriala pekne zvnútra. Ešte chvíľu postávame, sledujeme snehovú metelicu za oknami. Pojedáme sucháre, mokré tričko začína chladiť. Vybrala by som z batohu suché. Keby neostalo tam, kde moje rukavice. Chyba ako začiatočník, tak mi treba. I Lazovka vie prekvapiť. Prečo sa nezohriať alufóliou? Veď čo, na to to je, no nie? Šuchocem, vyzerám ako kozmonaut, ale je mi fasa. Zberáme sa von, ide sa ďalej. Vonku kosa, ani psa by som tam nevyhnala. Treba sa zahriať behom. Asfaltka však začína dolu kopcom, koleno jasne vraví, čo si o tom myslí...Keby len koleno. Spravím dva kroky a kŕče do slabín. Ti hrabe? To je čo. Zdvíham nohy k bruchu a uvoľňujem kŕč. Opäť dva kroky, kŕče, opäť kačací tanec. Skúšam stále dookola, zúfalo pozerám na Lubiho. Stojíme, riešime, čo spraviť, zuby začali hlasno cvakať. Vcelku patová situácia: zima, lebo nebežím a zároveň nedokážem pobehnúť, lebo mám svaly stiahnuté chladom. „Vieš, že by som šla ďalej, keby to čo i len trochu šlo. Ale nejde, veď stojím stále na mieste. Choď sám. “ Tak toto je ono? Konečná? Opäť spravím dva kroky, ten istý scenár. Rezignovane otáčam naspäť na chatu. Zisťujem, že do kopca nohy spolupracujú. Žeby? Tak znova, dva kroky dolu asfaltkou...Ale nič, žiadny zázrak. Opäť čelovka ku chate, snažím sa obhájiť pred Lubim, tvrdím že to nejde. Ale ide, hore kopcom. Tak tretí pokus. Neúspešný. Dostávame nápad, zohriať svaly výbehom. Napálime to až ku chate, nemé oko pozorovateľa v aute musí byť asi pobavené. Ale zabralo. Vyberáme sa
na cestu, rátam pri najhoršom tak 5-6 hodín do cieľa (riadne som sa sekla…). Aj by som na rovinke poklusala, držím si však termofóliu rukami, pôsobím ako sci-fi tučniak. Ak chcem bežať, potrebujem ich voľné. Stále mi je však zima, fóliu ešte potrebujem. Vymýšľam outfit model L100 2017, vraj salónkové komando, ruksak preberá funkciu horných končatín. Zbiehať nejde už ani krok, koleno má hlavné slovo. Dobieha nás Maťka s Maťkom, ožili. Že nás nemohli dohnať. Smejem sa tomu, myslím, že to pri mojom dnešnom štýle pohybu nemohol byť ťažký oriešok. Prvý kopec dole a už ich nevidím...Och keby som mohla, taká pekná cestička. Navrhujem novú taktiku, nech sa toľko neflákame. Dolu kopcom kráčame, rovinky šupeme intervaly. Aj fóliu som už odložila. Vcelku to funguje, teším sa, že som kolienku cez rozum prešla. Nie na dlho. Intervaly sa skracujú. Z kilometra je polka, z polky sú dve minúty, minúta, 10 krokov, 5, 2. Sakra. 20km ideme celú večnosť, do Višňového (93km) prichádzame až za tmy. Kde je môj pesimistický odhad najneskôr do 21-22:00 v cieli ? Aj čelovku mám nabitú len na dve hodiny. Vykladám smeti, po ceste som pozbierala nejaké obaly od gélov (stane sa), tri obaly od dobošky-všetky Mila. V pravidelných intervaloch, nemyslím, že je to náhoda. Človek, zamysli sa nad sebou, aj pred dvoma týždňami som Milu na lanovke zbierala... Ľudkovia na kontrole viac než milí, zábavní, úsmev napriek zime. Jedla je tu ajajaj, snáď najlepšie vybavená stanica doteraz. A možno dostávam chuť a začínam si viac všímať. Lubi sa teší zo slaninky, dáke cesnakové pletenky, čokoláda, sucháre - na tých mi oči ostali, pár ich schrúmem. Od polievky ďaleko, dobre padli. Študentská pečať láka, viem že nesmiem, zle by mi bolo. Dostávam kus do daru na cestu domov :). Neskrývam radosť, ťažko sa odchádza, dobre tu je. Aj ponuku na nočnú žúrku pri ohni dostávame. Predstavím si dymom zakonzervované veci a radšej sa poberám. Ale mohlo byť veselo.
Stúpame, stúpame, stále stúpame. Som viac než vďačná za krásny kopec. Všetko mi to tu pripomína Žibricu. Híkam od radosti, novú taktiku udávam- kopce bežíme, rovinky kráčame. Páči sa mi takýto štýl, nohy konečne cítia, že niečo robia. „Čo ste si šlehli na občerstvovačke?“ počujeme chalaniska pri obiehaní. Rovinka, mierne klesanie, dobieha nás, aby si nás „obzrel“ zblízka. Na striedačku sa doťahujeme, tak, ako nám terén dovoľuje. My dupeme hore, on dole. Nie nechcem pretekať. To len nohy dostávajú nahromadenú energiu zo seba a som šťastná, že si i ja môžem chvíľu zabehať. Veď doteraz to bola samá rovina. Lubi frfle, vraj kopec je dáko dlhší, ako si ho pamätá. Už už čaká hrebeň, x-krát počujem: „Za tým stromom sme hore, potom len dolu do dediny“. Na beh sa nesťažuje, dokonca si vytvárame náskok nad mužskou posádkou. Len čoraz častejšie preklína odrazky smerujúce do neba. „Do čerta“ počujem, už má toho plné zuby, tento výrok dobre poznám. Na hrebeni vlnky, nádherná vyhliadka. Znova ako na Nitre, len búrka mi tu chýba. Lubi sa opäť sekne, klesanie sa nekoná, tá „pravá“ vyhliadka je o kus ďalej. Ale že stojí za to. Riadna, i s krížom, hviezdami, svetlami ďaleko pod nami. Ďaleko POD NAMI...och to bude...Pre tento kopec sa sem ale oplatilo ísť. Je dokonalý.
Foto niekdajších samolepiek značne poznačených dažďom a náporom bežcov pred nami, v tej kôpke „nešťastia“ sa mi nechcelo tú svoju hľadať. Teraz už frflem aj ja, paličky zapichujem naplno, uľavujem kolenu, čo to dá. Ale nedá. Cesta do reality je ako za trest. Riadne si to vyžieram. Mať tak barle, len by som chodníčkom preletela. Takto sa terigáme ďalšiu hodinu dole, neuveriteľné tri kiláky. Prekračujem slimáka, závidím mu jeho rýchlosť. Zamestnávam myseľ, sledujem okolie, opäť nachádzam dvojníka, tentokrát Nízkotatranského. Vidím lúky nad Donovalmi, zvážnice dreva. Šťastná, že som sa tam preniesla, smutná nad tým, čo všetko mi to pripomína.
Šípkové (105km) vidím viac než rada. Lubimu je kosa, potrebuje chvíľu nad ohňom. Z kontroly nás posielajú asfaltkou, vysvetľujú cestu, mne radšej dvakrát. Bojím sa „rozbehu“, cítim že mi od státia v zime stuhli opäť svaly. Opodstatnene. Po chvíli sa opakuje situácia z Javoriny, pridávam do kroku kačací tanec. Od vody cítiť nepríjemný chlad, navliekam bundičku, nepomáha. Drkocem zubami, mrznú mi prsty, Lubi už ani nerozpráva. Posielam ho dopredu, nech sa aspoň on behom zahreje. Je to gentleman, po toľkých kilákoch ma nenechá samú na posledných piatich. Tak mrzneme obaja. Snažím sa pridať, koleno do mňa šťuchá, nech si to vyhodím z hlavy. Aj chalanská zostavička nás už predbehla. A my furt na hlúpej asfaltke. Už vidíme svetlá Vrbového, obchádzame ho snáď z každej strany? Vlečieme sa tam veľkým oblúkom, nebaví ma to ani trochu, predstavujem si, ako stopujem auto. To už by čo bolo teraz to zabaliť. Začína mi to byť jedno, ísť 10 kilákov 3 hodiny je riadne na palicu…Ešte aj vo Vrbovom nám je dopriata nočná prechádzka, snáď na opačný koniec. Cítime sa ako mátohy z inej planéty, snažíme sa vžiť do kože smrteľníkov, keď prechádzame okolo miestnej diskopárty v kulturáku. Asi dobre, nik z vyspevujúcich si nás nevšimol. Plot okolo školy a zrazu stojím pred ňou. Tak sme tu? Pozeráme na seba, asi tomu obaja dosť dobre neveríme. Umyjeme blatové tenisky v mláke, vchádzame do tichej spoločnosti. Ako svetlo zo sna…00:25....

Dostávame diplom, v duchu ho odmietam, nechcem ho, nezaslúžim si ho. Holka nám gratuluje a tlieska,strašne sa hanbím, och len žiadnu pozornosť, nie je dôvod.

Vytrápila som sa riadne, Lubi sa ma pýta, či to bola najťažšia stovka pre mňa. Premýšľam...nie. Každá jedna, na ktorej mi bolo zle od žalúdka, bola ťažká. Táto ale dokonale preverila moju trpezlivosť. Opäť som sa raz niečo naučila. Pokore...A tomu, že treba aj svoje telo počúvať. Ja som ho chcela umlčať...a ľutujem… .

Ale Plešivec stál za to ;)

A na záver krásne motivačné videjko z dielne Adama Lisého a jeho projektu "HĽADANIE ULTRA". Oplatí sa pozrieť. Ak váhaš, či ísť behať, ručím za to, že ti dilemu razom vyrieši :)

https://www.facebook.com/adamlisyvideo/?pnref=story

Sisa Petrjánošová

Komentáre

  1. Perfetto! Krasny report, dakujem za info o Tvojom blogu. Na oplatku posielam svoj :) https://beham-srdcom.webnode.sk/blog/

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Opat skvely clanok, pre mna az Baedeker na bliziacu sa L100 (tento rok koncom Oktobra). Ten napad s hlinikovou termofoliou ale bol super. Skvela improvizacia!

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

MEMORIÁL JOZEFA PSOTKU - XXXIV . ROČNÍK (13.10.2018)

UTMB_PTL 2017: čo sa stalo i nestalo pod Mt.Blancom