MEMORIÁL JOZEFA PSOTKU - XXXIV . ROČNÍK (13.10.2018)

Príprava

Schneebergtrail mám čerstvo v hlave, čakala som po ňom drevené kolíky namiesto nôh. Dva týždne do Psotku a sú naopak ľahké ako pierko. Teším sa z toho a mám chuť behať, čo to dá. Vytriezvenie prichádza cez víkend, asi mojim dvom nositeľom tela došlo, že ani tento pretek nebol zadarmo, hoc kratší ako som zvyknutá. Ba naopak, únava neprechádza ani nasledujúce dni a moja predstava nabudenia nôh pred ďalším pretekom akosi nevychádza. Ani spánku nie je veľa, neviem si zvyknúť na novú polohu mojej postele, neustále sa budím a opätovne zaspávam. Po večeroch si pozerám trasu, hoci ju notoricky poznám. Spisujem stúpania, smerovníky, profil trate. Ráno som rozbitá a to ani behať nejdem. Aspoň, že balenie prebieha rýchlejšie ako inokedy. Začínam sa tešiť i trošku báť tepla, ktoré na víkend hlásia. Namiesto mačiek pribalím sukňu, tielko.

Cesta

Trebalo by čo najskôr opustiť BA, cez zapchaté mesto však nie je kadiaľ. Nehoda na výjazde, vraj zdržanie 2 hodiny, snažíme sa újsť cez Pezinok. Ďalšia havárka nás otáča späť ako pinpongovú loptičku. Pokorne čakáme v kolóne, Lubo až tak zmierene nevyzerá. Skúška trpezlivosti trvá nakoniec hodinu a pol... Po ceste takmer nestojíme, akurát čo cestoviny na parkovisku pumpy hodíme do seba, registráciu v Lomnici nakoniec však stíhame. Mám moje najobľúbenejšie číslo - 36.

Hodín je veľa, vypijeme čaj, dochystáme batôžky a rýchlo spať. Opäť to nie je na lusknutie, začnem ovečky rátať.

Ráno nie je hlad, donútim sa do troch lyžíc vločiek, čaju. Teplý nápoj by ma mal k toalete posunúť. Ale neposunul. Do kelu...Márne pokusy, hodín veľa, máme to autom ešte 15 minút a tak zostávajú moje priania nevypočuté. O nič lepšie to nie je pred štartom, drobný rozklus nič nerieši, aspoň však nestojím nervózne v „dave“ ľudí. Nemám rada štarty, ruky sa mi trasú, bojím sa.

1.Časovka

(Tatranská Lomnica-Rainerova chata-Hrebienok-Sliezsky dom-Poľský hrebeň)

3..2..1...úkosom vidím pred sebou niekoľko babských hláv...prvé 3-4 priečky sú jasné, ale hanbu by som si spraviť nemusela. A tak sa rozbieham spolu s ostatnými, kradnem im tempo, aspoň na chvíľku. Hlava sa ukľudňuje, začínam sa hľadať. Dych si neviem upratať, náklad v črevách cítim, no to zas bude deň. Slniečko krásne svieti, škoda len, že sa s ním až tak pri behu nekamarátim. Turistom však praje, snažím sa teda tešiť s nimi. Snáď i oni budú zhovievaví k nám, keď budeme okolo nich prebiehať. Janka Madajová, som rada, že ju opäť vidím. Skúsim pobehnúť s ňou, naivne dúfam, že ma kúsok...no dobre...kus potiahne, kým neodpadnem. Zázrak sa nekoná a jej chrbát je posledné, čo vidím. Šikula.

Nejaká som rozhádzaná, ako výstražný prst jemne vytkýňam striedavo ľavý a o chvíľu i pravý členok. Snažím sa opäť sústrediť na chodník.  Radšej vyberám paličky, pri tomto tanečnom štýle, čo tu predvádzam, ich o chvíľu bude treba...Tŕpne mi ľavé chodidlo, každý dopad bolí, je nepríjemný. Nadvihujem prsty, uvoľňujem tenisku, mením sklon dopadu. Vymeniť túto nohu by už konečne trebalo. 3-4 kilometer, spomienka na minuloročné osi mi zahmlieva jasnú myseľ, potkýňam sa a vyhadzujem ľavý členok. Aaa do paže. Tentokrát to nebude zadarmo. Od bolesti zahadzujem palice do trávy, skackám na jednej nohe, aby som sa nezvalila...“Si ok?“ „Všetko v poriadku?“ ...znejú otázky bežcov. „Jasne, to o chvíľu prejde, to poznám, len bežte ďalej“ ...Otázky neutíchajú tak isto ako ani bolesť v členku, ďalší a ďalší prebehuvší ma míňajú, už aj baby prešli cezo mňa. Na rovnakú otázku už odpovedám akosi inak. „Nie, ani nie...nie som ok...“. Nie je to ako inokedy, na nohu neviem stúpiť, nieto ešte spraviť krok. Chvíľu premýšľam, že to musím otočiť. Skúšam si pomôcť paličkami. Ešte že som si ich vzala, veď sa poznám. Každý krok pichá, balancujem na kameni ako batoľa, noha vrávorá akoby sa chodiť učila. Tak hej. Takto to dnes bude. Prikazujem hlave zmeniť myslenie, dnes nebudem pretekať, je krásne slniečko, veď i tak tu je pekne. Mám Deja vu, začínam si pomaly vykračovať, prídem kam prídem, celý deň mám pred sebou. Miestami pobehnem, nôžka začína spolupracovať, aspoň dáky klus, keď už to na kamzíčie behy nevyzerá. Za Rainerkou na mňa ktosi volá, obzerám sa, asi pôsobím zmätene, nevidím v tom dave poriadne. Počujem svoje meno ešte raz a to Branko, opäť sa v Tatrách vidíme. Celá lezecká sekcia, takto v zmätku ani poriadne nevidím kto všetko, len neskôr sa dozvedám z rečí (vraj sa o mňa strachovali, či nezakopnem, ako som bežala ďalej obzerajúc sa, to mi je veru podobné J ). Aj by som sa pristavila, ale nestíham, cupitám ďalej na Hrebienok. Holka predo mnou vzdáva, po maratóne pred týždňom by to bolo trápenie. Mne to však dodá silu, veď ja ešte bežať môžem. Doplním vodu a so zvýšeným sebavedomím presvedčím o tom i moje protestujúce končatiny, opäť uťahujem šnúrky na ľavačke. Cupkanie sa začína podobať na beh, občas si i dáky skok na kameň trúfnem. Ďakujem turistom pri každom obiehaní, niektorí sú milí, s úsmevom púšťajú, iní už ani na pekné slovko nereagujú. Asi nás už majú plné zuby. Paličky držím v jednej ruke, potom zasa v oboch, aby som utlmila dopady. Začínam si beh opäť užívať, predstavujem si hmlu, opar, ktorý len tak kopíruje kopce. Vlastne by som mala pridať, i keď to už dáke osobné rekordy nebudú. Nemusím predsa skončiť posledná, viem sa zmačnúť, keď chcem. Mám nový cieľ, zrýchľujem, predbieham mužov, a konečne i dáke tie ženy. Pomasírované ego nakopne telo, obalí členok Alzheimerom. Už celkom slušne tlačím na pílu, Sliezsky dom vyzerám. Konečne tu je, čakám poslušne na vodu, chalan chudáčisko vypumpoval by tú vodu cez pípu aj očami, keby to šlo. Neboj, zas tak sa neponáhľam, žiadny stres. Holka, ktorú som len tesne pred Sliezskym predbehla, už mi je opäť za pätami.

Zatváram fľašu a bežím okolo jazierka. Pod nohy nepozerám, ako ju odkladám do batôžka. Ľavá noha sa netrafí na chodník, ale padá polmetra pod neho, dolu takmer do jazera, už sa v ňom vidím, ako ma to začalo k nemu nakláňať. Niečoho sa zachytím, zázrakom sa do neho nezgúľam, gravitáciu som nevedno ako oklamala. Tvárim sa, že ma nik nevidel, bude sa mi ľahšie žiť na tomto svete bez ďalšieho trapasu. Nejako sa pozbieram a opäť sa snažím o beh. Dopĺňam energiu, aby bolo z čoho čerpať. O chvíľu začína stúpanie na Poľský hrebeň, výhľad na bežcov ako na dlani, baba však žiadna. No do prdele. To musím čo zo seba vydolovať, ak chcem ešte nejakú dobehnúť. Hlava je dnes ale na mojej strane, navodí mi spomienky z predošlých ročníkov Psotkáča, keď sa na Sliezskom časovka štartovala. A tak si telo myslí, že sa len začína makať a bude sa až po hrebeň. Kiež by som si vytiahla slúchadlá, pustila dáke BPM do uší, nech sa nepočujem, ako tu fučím. Ale že riadne. Byť cudzia aj sa seba zľaknem, či nejdem kopytá otrčiť. Ale viem, že to takto udýcham až hore. Dalo by sa aj menej, ale cielene vháňam čo najviac kyslíka do seba, aby som následne komplet všetko zo seba dostala. A tak si tu fučím, a tak si tu kráčam, dákych pešiačikov ešte popredbieham. Baba v diaľke na dohľad, srdce zaplesá, mozog ráta vzdialenosť, „to dám“ teší sa. Chlipnem si Vitarga a už sa blížim ako taký zlodej, krok po kroku. Zamaká i ona keď ma zbadá? Aha, už si ma všimla. Je ako korisť, ktorá sa snaží uniknúť. Až sa za to hanbím, je to však ako hra a ja ju chcem vyhrať. Nie celý pretek, nie etapu. Len drobný cieľ, ktorý si stanovím. Ako bežať po ďalší strom, po ďalší kopec, stĺp na stokilometrovom preteku. Blížim sa, obieham ju a strácam o ňu záujem, hľadám si nový objekt, netrvá dlho a predo mnou opäť nežné pohlavia vo výšinách. Sú už privysoko, príliš blízko vztýčeným vlajkám v cieli etapy. Mojou ďalšou métou bude zmenšiť ich náskok, veď až druhá etapa rozhodne. A tak v tomto horku šlapem čo to dá, už už je na dosah jedna z nich, viem že ju nepredbehnem, šetrím sekundy inak, čip lovím vo vrecku za pochodu, na moje šťastie holka pred lampiónom tiež, a tak nakoniec čipujem sekundu po nej. Opieram sa o paličky, milujem tento kopec, je za odmenu.

Lubi tu už je, vraj pred chvíľkou prišiel a tak nakoniec nemeraný úsek po Zbojničku absolvujeme spoločne. Už oblečený v bundičkách lezieme po reťaziach, kramľoch hore, ukájam svoje tatranské túžby. Z Poľského natiahnutý fix, celkom padne vhod pri tom zvyšku udupaného snehu. V Zmrznutom kotly zimno, slnka sem moc nezasvieti. Cestička dole strmá, avšak upravená. Nie ako kedysi, suť suťovitá a ty traverzuješ len na dobré slovo skúsenejších. Doteraz sa mi vybavujú farebné

elasťáky starého harcovníka, staršieho vekom i vedomosťami. Kúsok slniečka a opäť sa schovávame medzi skalami, stúpame 3-kovým terénom do Prielomu. Tu by boli pekné fotky J. Zo sedla sa zgúlame na Zbojku, zdá sa mi o kus bližšie ako minulý rok, ani na malú som nestihla ísť a už tu zovšadiaľ oči pozerajú. Dáme si čajík, tlačím kúsok mandľovej tyčinky, gumený cukrík. Cítim sa ako po obede a s plným bruchom sa staviam na štart druhej časovky.

2. časovka

(Zbojnícka chata-Priečne sedlo)

Nechce sa mi, prešľapujem na štarte, hľadám výhovorky, ako ho čo najviac oddialiť. Púšťam pred seba dve baby, nechávam si rozostup, aby bola motivácia. Lubi štartuje a ja chvíľu po ňom. Nohy stihli stuhnúť, len ťažko sa preberajú. Keby aspoň slnka toľko nesvietilo. Zaháňam myšlienky, vytyčujem cieľ. Ťahám pomedzi turistov a opäť dychčím. Odrátavam kilometre, doťahujem baby i Lubiho. Poď poď Lubi, prechádzam tesne okolo, drgám ho ramenom, ako sa zapotácam. Už len dva, už len jeden, tlačím seba, hlavu, nohy, pre pot v očiach poriadne nevidím...zaostrujem do sedla, kam sa štveráme. Na moje prekvapenie, spoza skaly trčí červený reklamný banner. Žeby cieľ? Nie nie, nedovolím si tešiť sa, veď býva o kus ďalej. To asi len tak na trať si priniesli. Pre istotu však lovím čip. Lampión vidím a ja dobieham z posledných síl k nemu. Píp.

Opieram sa o kameň a som šťastná, že to mám za sebou. Lubi tesne za mnou, od radosti ho objímem, máme to, máme to. Už len si dať pozor a dobehnúť do Lomnice. Pri cieli veselo, všetci sa radujú z milého prekvapenia. Ako to dobre padlo. Počujem chalaňa „vraj 36ku dole nezaznamenalo, má ísť ešte raz“. 36...36? Veď to som ja. Čoo? V panike rozoznávam šibalský úškrn, aaaach ty J . Tento sa ti podaril J. Ej dobre nám tu je.

Navliekame bundy, šlapeme do sedla. Premávka sa zhusťuje, chodník sa zostruje. Rovno v sedle opäť Branko, ahooj, je čas na objatie, rýchle pokecanie. Majko kričí na mňa zhora, nech len pekne trénujem na zimu, aby som mu stíhala do kopca, lyže vraj už treba chystať. Nebóooj Majko, poriadne zacvaknem brzdu a pofrčíme ;) . Za nami sa tvorí rad, pookrejem do reality, kývam na rozlúčku a začíname zliezať do doliny po reťaziach. Ide to rýchlejšie ako pred rokom, pamätám si nekonečné čakanie, zmrznuté prsty v rukavičkách.

Spravená dvojsmerka púšťa turistov dolu svahom i hore do sedla. Treba byť opatrný, skaly sú šmykľavé. Prechádzam okolo slečny, asi je tu prvýkrát. V očiach strach, ťažký dych, zúfalstvo, aj plakať sa jej chce. Neboj vravím, dýchaj zhlboka. Nepozeraj dolu ani hore. Len stupy hľadaj. Aha, tam napravo, vyššie, vyššie, ešte kúsok. „Kde?“ Počujem ju traslavo vravieť. „Neviem kam mám stúpiť“. „Pozri tuto, kúsok posuň nohu. Nohy sú dôležité, neťahaj to rukami, ale pevne stoj.“ Zdá sa že sa kúsok upokojuje, slová zaberajú a dievča sa opäť sústredí. Ďakujem ďakujem....Aj by sme sa objali, keby sa držať

netrebalo. Už len kúsok. Pomaly stúpa hore, zatiaľ čo moje kroky smerujú nadol. 

Terynka, pár fotiek, kopa turistov, čaj. Dnu sa zháňam po Viki, dnes však nerobí. Podľa Hikingu 11km do Tatranskej. Namotivované nôžky bežia, hoci už nemusia. Dobre im však je, dobre. Zakopávam tak úžasne, že si necht z lôžka na prste uvoľním. Au štípe to ako fras, pri každom dopade mi nože doň bodajú. To sa spraví.

Zámka, mám pred sebou obrazy nádherného leta s mojimi babami, poháňajú ma vpred. Stretávame Janku Madajku, Vnenčákovcov, je to tu jedna veľká tatranská párty. Chodník do Lomnice nekonečný, ako sme sa tu vytrápili minulý rok zúfalo naháňajúc čas. Dnes je to iné, limit vďaka počasiu je viac ako pohodový, ani tá cestička nepôsobí už strašne, nebolí ako naposledy. Pridávam do kroku už len z úcty k týmto spomienkam, Lubi si ťuká na čelo. Zbiehame k jazierku pri cieľovej bráne, ešte ho treba obehnúť dookola. „Načo tak ženieš..“ počujem Lubiho. „To chceš vážne predbehnúť tých dvoch chalanov pred cieľom?“ Akých? Ani som si ich nevšimla. Nechcem sa tu s nimi naháňať. Prečo mám ale kvôli niekomu spomaľovať? Oni si idú svoje a ja tiež. „Naozaj chceš byť na cieľovej fotke s nimi?“ Uberám na želanie, dávam chalaňom priestor. Tí však šaškujú pred bránou, nenáhlia sa cez ňu odpípať sa. Tak sa im i tak pod nohy zamotávam a pri lampióne sa dákym nedopatrením čipujem pred nimi.

Tatry nechávam za chrbtom, spokojná, šťastná a uzimená.

Sumár:

36 km/2080 km

časovka 1 - 02:41:33

časovka 2 - 32:13

výsledný čas – 3:13:46

celkový čas – 7:30:23

5 miesto celkovo, 4 miesto v kategórii tiež potešilo

Výživa na trati:

2x SaltStick

1x SaltStick Plus

5-6x Gumený cukrík SPONSER Power Gums Cola

2x Gumený cukrík SPONSER Power Gums Energy

1 glg SPONSER Liquid Energy Gel Neutral od Lubiho

1/2  tyčinky dmBIO Mandľovo-medová tyčinka BIO

2x 0.5L zarobené Vitargo

Voda/Čaj

Výstroj(som ako chodiaca reklama na značky, až som si to musela spísať, ako mi to prišlo komické J):

Naj ultra boty LaSportiva Akasha J

Vesta UltrAspire Spry 2.0

Suknička od RaidLight

Triko Montane Fang Zip

Návleky Inov-8 Race ultra Calf Guard

Paličky Vipole

Ďakujem RunningPro a svojmu bežeckému parťákovi za podporu.

Napísala: Silvia Petrjánošová