UTMB_PTL 2017: čo sa stalo i nestalo pod Mt.Blancom

PTL

V tichosti šlapeme po slnečnej lúke. Pod nami priehrada, dedinka Bourg St. Pierre. Zdá sa tak blízko. Dokonca počuť zvony. Chlapci prestali horlivo navigovať, vyťahujú fotoaparát, zastavujú pri čučoriedkach. Viem, že im to v tomto momente došlo. Do dedinky je to ešte 7 kilákov. Budú trvať aspoň hodinu. Hodinu, ktorú už nemáme….

Prológ

Sedíme na večernom premietaní, Marek do nás zasieva myšlienku, ktorá vŕta hlavou. Alebo ani nie. Skoro okamžite bláznivý nápad beriem ako fakt a súhlasím. Blanc...moj milovaný kopec...moj svet...áno chcem ťa vidieť. Potrebujem takúto šialenosť pre moje ďalšie bytie. Nový začiatok. Kite Spirit…

Prípravy sú nekonečné. Koleno začína bolieť snáď od začiatku sezóny a tak mu prispôsobujem každý pretek. V predstavách som sa slobodne preháňala po kopcoch. Cítim nespravodlivosť. Malo ma to postaviť na nohy. Nie zraziť hlbšie, som z toho nervózna. V hlave mi znejú Marcelove slová: Malá Fatra? Zabudni.

Glockner? Zabudni... Blanc? Rovno zabudni. Predpreteková idylka to nie je zďaleka. Kazí sa auto, Lubo zúfalo zháňa nové, chudák z toho ochorie. Nie je čas baliť, nie je čas piecť, nie je čas spať, zašiť si ponožky, rukavice, nie je čas sadnúť si spoločne nad trasu. Do posledného dňa zháňam všetky komponenty lekárničky. Len vatu do nosa nemajú nikde. Tolik práce a taková blbost. Kašlať na ňu. Dokonalý batoh sa mi zrazu zdá primalý, zúfalo pozerám na kopu vecí z povinnej výbavy. Spacák, karimatka i objemná lekárnička ostáva vonku. To sa spraví. Sedím po nociach nad limitmi, prechádzam trasy prstom na mape, rozdeľujem etapy do jednotlivých dní, rátam zostatkový čas na jedlo/spanie/iné potreby. Miestami je toho na mňa už príliš, hľadám motiváciu. Stojí to všetko za to?

Viem, že áno. Stojí….Musí...

Cesta

Nakladáme moje veci, už teraz je auto plné. Dropbag starostlivo nachystaný v jednej cestovnej taške, natrepaný batoh na pretek a pre istotu ďalšie dva, o kúsok väčšie, „špajza“ plná jedla, stan. Ľubi má vo veciach priestrannejšie, uchechtáva sa, darmo sa obraňujem, že nesiem ubytko aj jedlo i pre neho. Priberáme Mareka, svoje tašky usádza na zadné sedadlo Elenky, nového autíčka. Po hodine Marek premýšľa, či do Švajcu treba pas, ostal totiž doma. Priateľ na telefóne nemá dobré správy, vracať sa už poň ale nebudeme. Počúvame Elenku, našu navigáciu v aute, pokračujeme podľa pokynov NAVŽDY. Neskôr pochopíme, čo tým myslí a ženieme si to NA A4. Elenka sa snáď urazila, privedie nás rovno do centra Viedne, Mníchova, Bernu. Asi je v nej dáky poznávací Bug.

Vo Švajci lepíme Lubovu policajnú placku, vraj aby sme mohli čúrať aj pri ceste. Kopce okolo nádherné, pozerám do jeho mobilu, nech som múdrejšia. 10 sekúnd, net stráca signál. SMS informuje, že za 10 kb 50 Eur stiahlo. No ty jo… . Rýchlo vypíname všetky dáta, cítime sa akosi ľahší a slobodnejší. Na šupu to do Francie nedáme, skladáme sa na luxusnej deutschsprechende Tankenstelle. Varíme polievočku, krájame domáci chlebík. Chlapci dojedajú tie najlepšie rezne od mamičky. Nafukujeme mäkkučké Thermarestky, točí sa mi z toho hlava. Zložíme sa na trávnatej promenádke. Miesto sa ukáže ako strategické, policajné autá kontrolujú miestny poriadok z auta, nás však nevidno. A tak spíme až do rána. Alebo nespíme. Skôr driemem/e. Nie sme nikde v lese, o chvíľu poznám všetky možné hudobné stanice tejto oblasti z okolitých autorádií. Budí ma drobný dážď, Mareka sťahujem pod strom. Luxusné raňajky na teraske s výhľadom na jazero a vzápätí opúšťame náš Burgerlodge.

Chamonix

 Izba bude až poobede, odchádzame na registráciu. Pri hale sedia postarší harcovníci, prilby na zemi. Hmm, miestni skúsení štramáci, tí iste vedia čo robia. My to však dáme podľa Lubiho našou mladíckou nerozvážnosťou. Po rozpačitých pohľadoch sa uisťujeme, že nám batohy netreba. Stačí papier podpísať. Je im jasné, že len blázon si nevezme povinnú výbavu.. Dostávame cestovnú tašku na Dropbag. Krásna, Columbia….zdá sa akási malá :/ . Kde je tých 45litrov, chytá ma panika. Stretávame Lubku, zlaté dievča. Hladným chlapcom ukáže, kde majú tie naj hamburgre v meste. Prechádzame si s ňou trasu. „Óóóó tadiaľto vás povedú? To by vám snáď neurobili. Ale urobili, nemajú vás radi“ počujem Lubku. „A popri ľadovci na d`Arpette? Tam vám bude teplúčko.“

Na ubytku stíhame akurát tak veci ponosiť do izbietky, o šiestej treba byť naspäť v škole na brífingu. Hľadať dlho netreba, zliezame sa ako šváby zo všetkých strán. Meškáme, zo sály však len vychádzajú francúzsky hovoriaci jedinci. V aule smrádek ale teplúčko, vzduchu ako na 4-tisícovke, nech si zvykáme. Rozoberá sa trasa, červené výstražné obdĺžniky na mapách, ale že ich tam je….striedavo anglicky/ taliansky. Ukludňujú nás poznámkou „ nie je to nebezpečné, len treba dávať veľký pozor“ . Pokyny, ako sa chovať počas búrky, sú skôr rečou tela.

Veľa hodín. Som nervózna, potrebujem ešte batoh prebaliť.

Izba nám príliš priestoru na prípravu nedáva. Závidím Lubovi batoh Montane 40-ku, mestí sa mu tam i kozmetická taštička :) Moja Valentínka praská (rozumej malý veľký Hoka ruksak), spacák nakoniec pripínam kadejakými popruhmi na spodok, o pútka, ktoré tam vlastne ani nie sú. Lekárničku delím na dve, veľkú dnu, malú von. Jedlo redukujem, neveriacky zapínam :) V tej chvíli som na seba pyšná :). Premýšľam, ako napakovať do dropbagu dvakrát viac vecí ako je jeho veľkosť. Nijako. Špajzotaška plná jedla teda ostáva i naďalej plnou a v nej i ryžové šalátiky na naše obedy. Och tešila som sa na ne. Pribalím si aspoň francúzske pomazánky, chlebík, špaldové medovníčky i dukátiky, rozdelené podľa dní. Sedem dukátikov, trinásť mini medovníčkov, jedna francúzska na deň. Napytlíkované oblečenie z domu opäť rozoberám, vyhadzujem tielka, tričká, bufky, rukavice. Už dve hodiny sme chceli spať. Ako zázrakom stláčam zips k sebe a finálne zatváram vak. Pozerám na hodiny. Už je dnes…

Pondelok

Vstávam pred budíkom. Zatváram sa v malej kúpeľni s malou zubnou kefkou, malým

mydielkom a veľkým toaleťákom. Uvoľnené miesto zapĺňam raňajkami v kompreskách. Ostalo trocha času, zašívam ponožku.

Na štarte už plno, odovzdávame 45 litrové Columbie, preberám GPS-ko na sledovanie. Pozerám na Marekovu navádzaciu skrinku, na Lubov batoh na všetko, spravodlivosť mi pripína závažie na vak. Ešte vbieham do dákej kaviarničky pri oblúku užiť si posledný luxus, som tu prekvapivo jediná s číslom a podobným nápadom, asi sa to nepatrí. A už znie hudba, žalúdok zviera, zimomriavky pretŕčajú spod rukávov, Lubi zažíva takéto šialenstvo prvýkrát, vysmiaty je riadne. Za batohom ho takmer nevidno, s prehľadom je na popredných priečkach vo veľkosti batožiny. Vybiehame medzi poslednými, vyzerá to tu ako na bežeckom tour de France, predierame sa divákmi, vystierajú ruky na pozdrav. Denisa nás volá po mene, cítime sa dôležito, hrdo, zodpovedne a bláznivo. Päť minút slávy ostáva v Chamonix, prvý stupák trvá večnosť, bodaj by nie...1500m na 7km. Motory sa zahrievajú, chlapci plašia dažďom. Obliekajú vyzliekajú bundičku hneď niekoľkokrát. Vodou šetríme, vraj 6-8 hodín žiadne potoky. A veru neboli. Meníme si poradie s tými istými partičkami. Starší pánkovia štramáci z tímu Columbia, šikmooké holky, chalanisko zo Singapuru -kde má parťákov ani srnka netuší; dáky Mitsubishi a Tamagoči. Šlapeme na Brévent. Tam to poznám...po Blancu druhé najkrajšie miesto, o ktorom tak často snívam…Bojím sa, no neviem sa dočkať, kedy budeme hore, nervózna z vlastných myšlienok, strieda sa strach s radosťou. Kúsok pod vrcholom malá chalúpka

( Refuge de Bel Lachat, 2152m) ako z rozprávky a v nej rozprávková babička, za dve coly a pivko si aj rozprávkovú sumičku pýta. Chcem vziať teda len dva nápoje, ale nedá sa, vraj Need Energy. Tak poslúchnem. Na batohu raincover dávam na chvíľu dole a už si do neho aj pol plechovky vylievam...sa oplatilo. Pokračujeme okolo horského jazierka Lac du Brevent, spomienky lietajú šialene, ani necítim, že kráčam. Len odrazu horná stanica lanovky….tak sme

tu….sme tu...ale trasa nevedie na terasku, odkiaľ vidieť svet na dlani. Len poza búdu prechádzame a ja mám chuť ešte vyššie vybehnúť. Áno nie áno nie…sebeckosť potláčam a šlapem pokorne ďalej….mrzí a smutno…ale krv z mozgu prechádza do nôh, tak sa sústredím na ne. Sedlo Col du Brévent stíhame s krásnym hodinovým náskokom oproti plánu, riadok v mojej tabuľke si v duchu spokojne odfajknem. Ďalšia etapa má tak 12 hodín. Klesáme na hranicu lesa, aby sme vzápätí mohli stúpať opäť hore. Trasa vedie mimo chodník, hľadáme kamenných mužíkov. Občas sa míňame so Singapurom, no energy sú jeho jediné slová. Skalné mesto bráni vo výhľade, máš pocit, že si tu sám, len občas vo svahu zbadáš pandrlákov. Prechádzame okolo jazera zľava, postavičky nalezené naopak sprava. A tak si užívame všetky tri výbežky jazierka zblízka. Čisté, aj by som sa tam okúpať šla. Konečne začína aj potokov pribúdať, konečne pijeme plnými dúškami. Cestička stúpa na Col de la Glierre, vrcholček skôr malý nenápadný, smerovník a hneď klesanie. Veľké kamene sa pomaly menia na nekončiacu sypkú suť. Dovolíme si ujesť z našich zásob. Francúzsku pomazánku rozdeľujem, aby aj na večeru ostalo. Marek žuje sušené jerky, Lubi chlebík slaninka. Tešíme sa, keď otáčame ďalší list mapy. Viac červených výstražných obdĺžnikov ako čistých plôch. Nejaké to snehové pole, príjemné osvieženie. Zastavuje nás organizátor, volá vysielačkou kolegu o pár „poschodí“ vyššie. Dačo blábolí. Vraj je tu preto, že je hore falling fog, tak aby nám smer ukázal. Či chceme ísť ďalej. Čoby nie. Poďakujem sa mu za starostlivosť, žiadnu hmlu nevidím a tak sa pretláčam okolo neho a ďalšej skupinky. Ho ho ho, kam idem, pozerá udivene, veď vravím falling rocks...aha…., že máme počkať, kým dve skupiny nad nami bezpečne prejdú. Och, to bude na dlho, veď tá jedna len teraz vyrazila….Marek nervózny, šiel by ďalej. Horné skupinky pomaly postupujú. Vysielačka konečne zachrapčí a už nás chlapík posiela do kuloára. Ale že sa máme pokope držať. Je jasné, prečo takýto pokyn. Suť suťovitá, hľadáš, kam stúpiť, pevných kameňov skoro niet. Ty vole, vravím si. Pomaly a opatrne našľapujem...zrazu rev zhora… . ROOOOOCKS…..ROOOOOOOCKS….pozrieme do neba….aaaaaa….horná skupina strhla kamene, ale že celú hŕbu, za okamih naberajú neskutočnú rýchlosť, odrážajú sa čoraz vyššie, berú so sebou ďalšie…..rútia sa na nás akoby ich z korby auta vysypali, letia na všetky strany. V jednej jedinej sekunde stíham analyzovať...zo stredu kuloára už nemám šancu ujsť… .Rýchlo očami prezerám metre okolo seba, nachádzam nie veľmi vysoký kameň, snáď do výšky stehien, trochu naklonený. Bežím k nemu, všade okolo cítim paniku, líham si poza neho, hlava s ramenami v relatívnom bezpečí, zvyšok tela ani zďaleka. Takmer v tej istej chvíli 50 centy ponad mňa preletí „futbalová lopta“, tam, kde som pred sekundou stála vystretá...A hneď ďalšia. Doriti doriti volám v duchu…..toto nie je nebezpečné? Zúfalo opakujem slová z brífingu. Kamene rachocú, nie je im konca….na chvíľu sa zdá, že utíchajú….asi je po všetkom. Chcem sa postaviť, keď opäť počujem roooooocks ….rooooooocks…..Do paže so všetkým, čože? Druhá postupujúca tlupa strhla ďalšiu spŕšku, asi zaujali rôzne polohy v tom chaose a len ťažko sa im teraz narovnávalo. Nestíham sa premiestniť, ostávam za kameňom tíško ležať, modliť sa, nohy trčia….nech je už po všetkom. Hluk neutícha….naopak..mám pocit, že narastá na intenzite. Kamene nabaľujú ďalšie a tie opäť ďalšie. Tento zvuk poznám, znie ako kamenná lavína, ako keď sa blížiš k burácajúcemu vodopádu medzi skalami. No do r...i...neviem čo mám robiť. Pozrieť sa bojím, aby som letiaci kameň nespoznala z bezprostrednej blízkosti, zvuk ale silnie a každú chvíľu čakám, že nás zasype… . Bezradnosť...niet kam újsť, zatváram oči a čakám…. . Ticho… . Ticho? Nič nepočujem...odvážim sa opäť otvoriť oči...som stále tu...nič ma nebolí… . Vstávam zo zlého sna do reality...obzerám sa, vidím holku odniekiaľ sa vynoriť, celá od prachu, tiež sa tuším válala, chlapík len nohu oškretú, moji chalani sú v jednom kuse, stihli teleport k bočnej stene do bezpečia. Nechce sa mi veriť, že sme všetci v poriadku, ľavá noha sa mi ešte teraz trasie od strachu. Chlapík od organizátorov komunikuje s horným poschodím, presúvame sa späť k nemu, káže nám opäť čakať. Marek má nepokojné nohy, vydal by sa opačným smerom, trochu si nadchádza, kolega z vedľajšieho tímu úpenlivo prosí, nech ho volám späť, že sa máme pokope držať. Aj paličky si pýta priniesť. Posúvam informáciu, Marek si nenápadne šlapká ďalej, veď už budú dávať hore pozor. Ja som naopak tvrdohlavá a poslušne čakám na povel. Čas beží, akosi to ale teraz nevnímam. Dostávame zelenú na postup v spoločnej skupinke. Chlapík s oškretou nohou je zdá sa stále v šoku, ťažko sa mu šľape, ledva dýcha, nohy sa mu trasú, ospravedlňuje sa a ďakuje, že ho čakáme. Čo iné sa dá robiť. Dáko to s ním vyškriabeme až na vrchol, hneď tam ožíva. Pri najbližšom potoku sa nám zdržanie snaží vynahradiť, kamarátsky a z vďačnosti plní fľaše všetkým prítomným. Neznačený chodník, orientácia po mužíkoch a na pocit, s Marekovými očami na GPS. Mapou teraz veľmi nepomôžem. Dostávame sa k mokrým trávam, pre bezpečnosť vraj mačky možno bude treba. Ale netreba. Vcelku to ide, nechce sa mi ich z úplného spodku batoha vyberať. Len raz sa zapotácam, trochu zapochybujem, ale keď sme si ich doteraz nedali, ten kúsok už prejdeme. Skalné bloky nás vedú cez šikmý tunel s prudko lezeckými vsuvkami, zatiaľ je nám do smiechu. Konečne sme na pevnej kamenistej zemi, klesáme do údolia. Riečka pred nami, preskáčeme po kameňoch na druhý breh. Prichádzame k romantickej chalúpke z doby kamennej. Udivuje nás, keď z nej vybehnú dvaja malí chlapci, hlásia náš príchod dospelákovi. Správne ufúľaní, praví horskí domorodci na konci sveta. Pridávame sa k ostatným, na dvorčeku sa rozkladáme na zemi, vyberáme zvyšky pochutín. Pomazánka, jerky, slaninka. Columbia tím varič, ešus, polievočka, čajík. Slnko o chvíľu zapadne, inštalujeme čelovky na hlavy, nech neskôr netreba opäť stáť. Vieme, čo nás čaká. Cez 1200m stúpania na 6tich km nebude zadarmo. Chodník zatiaľ príjemný, pomaly to ide. 

 

Tma prišla rýchlo i keď neskôr ako doma. Terén sa mení, stále ťažší a ťažší, hľadáme trasu. Petzlovkou presvecujem okolie, tiene stavajú mužíkov, kde len pozrieme.

Zráz naľavo, napravo, na oboch stranách, v tme nenápadný, chvíľu tu a chvíľu tam. Stúpať treba presne, nevybočovať. Asi som vďačná, že to radšej nevidím. Trochu ako nočný Schneeberg, keď ideme hore cez skaly. Len ťažšie, dlhšie a aj výška už je cítiť. Výrazne spomaľujem, Marek čaká každú chvíľu. Pozrieme na stranu. Akoby príroda vycítila strach, vytvorila bezpečnostnú bariéru. Ovečky, len ich tmavé siluety, snáď aj 20. Ako nakreslené obláčiky stoja pekne za sebou na kraji útesu, strážia, aby sme z cesty nezišli. Odfotiť si to tak na pamiatku. Lubi vysvetľuje, ako by to šlo, strácam sa v terminológii, radšej zastavujem jeho plytvajúcu energiu. Sklon začína byť lezecký, hľadám vhodné stupy, chytám pochybné bridličky, polozohnutá popod naklonenú stenu. Pískam si keď som nervózna, ukľudňujem búšiace srdce. Závidím Marekovu vyrovnanosť, s akou postupuje. Keby som ťahala cestu lanom, alebo sa viezla na jeho druhom konci...Ty vole, toto čo je….vraj na ťažkých miestach laná budú naťahané. Ale žiadne nevidno. Toto nie je ťažké? Kričím asi už aj nahlas...Dýcham zhlboka, ventilujem strach. Prisahám, že na najbližšej chate končím. Nohám treba veriť, ťažisko hľadať. „Plazíme“ sa po skalách, traverzujeme na natiahnutých rukách so stiahnutými riťkami nad priepasťou, cítime voľnosť pod nohami. Zrazu osôbka na kameni sedí, ukazuje smer, vraj dve dobré správy pre nás má. Počasie vyzerá, že vydrží do stredy. A že máme najťažšiu časť za sebou, teraz už len modré laná sledovať na vrchol. Tak sledujeme….že laná... plastová páska na zemi ležiaca. Tak tej sa nechytím. A že by sa hodilo, opäť sa dostávame na sypké prachové kamienky, po pevných šutroch ani stopy, sklon na neuverenie, radšej si ani nepredstavovať pošmyknutie. Naliezla som nešťastne do patovej situácie, ani hore ani dolu...Lubi mi ukazuje, kde je kúsok tuhej zemi. Aaach však keby to bolo také jednoduché, jasné, že by som tam šla, vravieť mi nemusíš. Ale nedá sa mi pohnúť. Marek mi podáva ruku, bojím sa, že ho stiahnem so sebou. Opatrne prenášam váhu, naťahujem ruku...že to má byť už len ľahšie na vrchol? Ti hrabe? Frflem, nadávam, ventilujem paniku. Ešte pár krušných chvíľ, a pomalými krokmi smerujeme k vrcholu MontBuet. Och, ako rada ťa vidím, len škoda, že nič iné nie, nieje dôvod sa tu zdržiavať. Ako pomaly hore, tak šuchtavo nadol. Čo sme si vyšli, treba aj zísť, ba o kúsok viac, 1700m klesania. Najprv suť, pak kamene. Terén poľavuje a s ním aj moje nohy ožívajú. Sledujem čas, rátam tabuľku. Ak trochu pobehneme, pôjdeme presne podľa plánu. Ťahám teraz ja, Marekovi vraciam jeho trpezlivosť, dávam pozor, aby nezaostával. Chatkou Pierre a Bérard končí druhá etapa, dávno je zavretá. V tme vyzerá ako hvezdáreň. Alebo hobitinec. Osobný limit sme lízli o 5 minút, pridávam teda v tempe. Celkom slušne bežíme, rátam do Skirocu polovičný čas. Som viac než spokojná, dobehneme tých 5 minút a ešte pár ušetríme. Občas spomalíme, nech sa Marek dotiahne a opäť krásny zbeh lesom. Prichádzame na širokú cestu, smerovník vetrí civilizáciu za rohom. Už sa vidím na chate. Ba počujem zvony, hlasy. Vítajú bežcov. Ideme ale opačným smerom...trochu ma to mätie. Už by sme tam mali byť. Náskok sa skracuje. Toto sa mi nezdá. Chceme sa otočiť. Zbadáme chlapíka pred nami, tiež váha. Pozerá GPS. Píska na nás, máme ísť za ním. Predierame sa krami, čas zrazu letí ako šialený. Toto je blbosť. Zastavujeme, sledujem mapu a hodiny, Marek GPS, Lubi trasu v telefóne. Vraj pôsobím nervózne. Veď aj som. Teraz sme mali byť na chate. Náš limit práve vypršal a čerpáme z nasporených zásob. Chcem ísť krížom cez les. Rezignovane nasledujem Mareka, rozhodol sa pre návrat. Nestrácame veľa času, o chvíľu sme na chodníku, o dve pri chate Skiroc (Stop Limit). Kalkulujem. Tri hodiny ráno, polhodina stále k dobru k celkovej 21 hodinovej rezerve ma upokojuje. Špinavé tenisky ostávajú vonku, vchádzame do vytúženého chrámu. Chlapci sa tešia z jedla, ja potrebujem najprv sprchu. Sprchy nie sú, umývam sa na spoločných hajzlíkoch. Trvá to, jedno jediné umývadlo je hľadanou komoditou.

Nakladám ryžu, šošovicu na tanier. Spokojne pojedáme, aj dezertík si doprajeme. Marekovi treba kvapky do nosa, Lubi chytá svoj batoh „Potras sa“ a na naše prekvapenie vyťahuje sprej. Analyzujeme naše postavenia v tíme: Marek vláči GPS, ja som strážca času, papierové mapy na starosti. Lubi sa definitívne zapisuje ako chlapec s batohom na všetko. A to vraj ešte netušíme, čo všetko tam naozaj má.

Vraj je tu spoločná miestnosť na spanie. Poteší, pri príchode sme zazreli len plážové lehátka pred chatkou a pár tiel po zemi. „Ubytovanie“ možné len v kompletnom tíme, čakáme teda na Lubiho a jeho hygienický rituál. Keď príde voňavý s uteráčikom, odvedú nás von z chaty, bosými nohami po tráve, prideľujú lehátka v tmavej kopke. Zamotám sa do erárnej deky, zatváram oči. A nespím. Ako to, že nespím...Chcelo by to štuple do uší. Jedny mám, hore v jedálni, tam sú mi na dve veci. Prejsť sa mi v tej kose nechce, šuchotať lehátkom tiež nie. A tak ležím bez pohnutia, počúvam ako iní šuchocú. Marek zaspáva na vypínač, už ma to neprekvapuje. Lubi ho o chvíľu nasleduje. Máme hodinu a pol na spánok. To ho teda využijem. Chrápanie za mnou, chrápanie vedľa mňa. Občas zadriemem, mikrosny sa striedajú s bdelosťou. Spánok rátam na minúty, každú chvíľu čakám, kedy nás prídu zobudiť. Aká luxusná hotelová služba, len sa presvedčiť nedali, že nám je hodina a pol málo. Trasiem sa od zimy. Vo chvíli, keď sa mi konečne podarí zaspať, cítim ruku na chodidle. Nekompromisných 5:15 je tu.

Utorok

Plánovaný odchod 6:00 na sekundu presne. Len sa treba pri orgoch ešte staviť... 6:10. Vyrážame z le Buet-Skiroc smer Vallorcine. V dedinke blúdime, chvíľu nám trvá, kým nájdeme správnu cestu poza kempy. Odbočka z Vallorcine je tiež nejasná, nasledujeme GPS ako hľadači kovových pokladov, zo 6 am je zrazu 7… .Dnešný deň sú chodníčky ľahšie a tak svižne postupujeme. Sme už vo Švajci,

všetky dáta vypíname. Pojedám medovníčky, nech je dáky cukor, slnko rýchlo stúpa. Začína byť teplo, stojíme pri každom potoku, pivko na chatke sa vynechať nedá a ešte, keď aj s výhľadom na ľadovec sa núka. Asi sme sa ho nenabažili dostatotočne, Marek vyťahuje kamerku tu a tam, zaostáva, treba spomaliť. Nervózna som, tabuľka nepustí. Vediem monológ, spracuvávam emócie, nakoniec uznávam, že bez pamiatky na kopčeky by určite nechcel byť, tiky na očiach poľavujú :). Chvíľu klesania do údolia, stretávame turistov, hore smerujú takmer v tichošľapkách, bez vody, len bundy teplé okolo pása, mokrý vo vlastnej šťave. Prejdeme ponad búrlivú riečku, Lubi pivko pýta, ako chatu vidí. Už? V duchu rátam časy, vidím, že si treba pohnúť. Pivko netreba vravím, veľké sklamanie na jeho tvári, uvedomím sa a pokorne súhlasím, veď energiu potrebuje. Asi sa ma Lubo zľakol, aj smäd ho prešiel. Stúpanie na d`Arpette je dlhé, horúce a nekonečné. Teraz ma asi Lubo preklína, na chladené pivko myslí. Po ľavej strane ľadovec, spomeniem si na Lubkine slová: Oooo, tam vám bude teplooo… A veru je, horúco. V tielku sa mi ramená pripekajú, štípu, čo sa ruksak o ne trie, tričko nedám, aj keby ma zodrať malo. Šiltovku namáčam v každej mláke, biela už dávno nie je. Otrasné teplo, pre mňa neznesiteľné, hodinky však na ruke tikajú ako bomba. O pol druhej som chcela byť na vrchole. Lubi sa ma pýta na plán. Smeje sa, keď mu vravím, že dve hoďky na cestu hore prideľujem, asi mu nedochádza, že to myslím vážne. Ťahám do kopca pred chlapcami, motivačný priestor medzi nami, nie však príliš, nech to opačný efekt nemá. Od rána opäť koleno bolí, začína ťahať, nedá sa mi dobre noha dvíhať. A tak ju len tak nenápadne prisúvam k pravačke, chlapci sa nepýtajú a ja som radšej ticho, nech je zlých správ čo najmenej. Lubi cíti hlaďák, dostane odo mňa za odmenu karamelový keksík, len nech šľape. Roztavený dosahujeme ostrý skalný vrchol d`Arpette, o hodinu a pol neskôr, ako praví môj papierový blbečník, stále však v dostatočnom limite. Vietor nás rýchlo schladí. Pátram po bundičke, i ja sa veru oblečiem. Aby som sa pri zostupe po pár metroch mohla zasa vyzliecť. Telocvik. Cik cak dole prašnou cestou, pozor treba dávať každým krokom. Som viac posera ako Marek, tak aj väčší rozostup robím. Teploooo. V sedle by sa cesta mala deliť, vpravo ťažká, lezecká, s povinnými prilbami; vľavo ľahšia, alternatívna, ak dorazíš po 16tej. Limit akurát stíhame, info zrána však vedie všetkých náhradným chodníkom, takmer 3x dlhším. Rozdvojku si ani nevšimneme, pokračujeme červenou farbičkou. GPSka tíško, len šípka akosi voľne na ploche odrazu poletuje. Stretla sa nás tu riadna skupinka, už by sa boli všetci vracali späť. Rýchlo načítavam alternatívku do hodín, mám pocit, že už po nej šliapeme. Ba hej, správne sme, len si nástroje treba popraviť. A dole sa ide, dole, stále dole..netreba hádať, čo bude nasledovať. Míňame „Tamagočiho“, zavreté oči má, autopilot funguje, tímových súputníkov okolo seba žiadnych. O pár chvíľ predbiehame šikmookého z tímu „Mitsubishi“, pýta sa, kde má svojich. Jeden by ich aj bol popároval, rozoznávame ich však už podľa batohov. Zo širokánskej diaľnice odrazu prudký stupák 90° vpravo, bez techniky žiadna šanca trafiť. Ďaleko pred nami Tamagoči 2, kričíme, že sa vrátiť má. Žltokožec vedľa nás nám moc nepomáha, asi si fakt nerozumejú. Vraj len, či nevieme, kde má kamarátov. Nevieš, či sa máš smiať, či rukami zalomiť. V takýchto horách čistý nerozum. Lubimu sľubujem chatku snáď od 12 tej, o jednu s jedlom sme zmenou trasy prišli, teraz nám chýba. Na mape vidím po ceste ešte dve horské mimopretekové, chlácholím ho skvelým jedlom za ťažké švajčiarske prachy. (Keď teraz v kľude domova mapku pozerám, žiadne chatky

nevidím...). Skvelé jedlo stále nikde a o pivku radšej pomlčím. Šlapem popredu, vraj čo som si to za zázračné medovníčky napiekla, nech aj chlapcov ponúknem. Chcem im radosť spraviť, driapem sa po skalách, chatku Cabane D`Orny očakávam za vrcholčekom. Za vrcholčekom ale ďalší skalný kopček v dohľade. Vyčkám chlapcov, opäť vycupitám po skalách hore. Už už dobrú správu vysloviť chcem, chata nikde. Trochu ma to mätie, mapu študujem, k jazeru najprv treba prísť. Jazero nevidno. Zato skalných blokov a strmosti pribúda, treba ruky zapájať, začína sa to na lezenie opäť podobať. Na ďalšom „vrchole“ vyčkám chlapcov. Lubi sa mi zdá nesvoj, Mareka púšťam dopredu. Vraj sa mu hlava točí, dvojmo vidí. Tu si sadni, kážem mu. Chvíľu tvrdohlavo odmieta, toto ale nie je sranda. Dostáva prednášku o životných prioritách, poslušne si sadá. V batohu žiadny proviant, chýbajúcu chatu cítiť. Donútim ho niečo z mojich zvyškov zjesť, ide takmer na výpary, to už poznám. Doháňame Mareka, naliezame na skalnú hradbu. Vraj naspäť treba ísť a skalným tunelom. Akým tunelom? Schádzame a nachádzame. Tesný, dlhý...batoh treba dolu dať. Za prechodom chodník úzky tak na dve chodidlá, po strane šluchta donevidím. Až ma zamrazí, keď si Lubi ten svoj pytel opäť na chrbát vyhadzuje, na úzkom chodníku balancuje. Chvíľu na to Francúz na tom istom mieste, po anglicky nerozumie, posunkom už vôbec, ten to snáď prelezie krížom. Na nervy som, keď to vidím, už si ho v údolí predstavujem. Medzinárodné slovko „Tunel“ ho vracia na chodník a objavuje svetlo na jeho konci. 

Pred nami žiadne jazero, ale dlhá úzka cestička. Šípime ešte riadny kus cesty, nechce sa mi veriť. V tichosti a pokore postupujeme, veď jasne, že chata nebude niekde v kuloári, ale na kopci, uchránená od lavín. Slnko klesá, že sa konečne voda v jazere objavuje nikoho neprekvapí, sme skôr apatickí na radosť. (2826m) Cabane D`Orny svieti vedľa ľadovca, akoby tam patrila. Som zahanbená, že som si ju predstavovala úplne inak a inde. TOTO je horská chata. Ako Rysy. Zaslúžená. Mali sme prísť za svetla, za 4 hodiny. Zmenená trasa ukrojila 6,5 hodiny času, ktorý nemáme. So západom slnka zapadá i naša nádej na spánok. Pozeráme sa na ďalší postup zo všetkých strán. Ísť ďalej bez oddychu je nerozum, hlavne, keď je Lubo v tomto stave. Ak tu však ostaneme o hodinu dlhšie, pochováme s prichádzajúcou tmou aj našu jedinú šancu stihnúť ďalší limit. Rozhodnutie pokračovať chvíľu trvalo, skvelá polievka nám v tom však pomohla. Ešte nakúpim chlapcom čokoládové prekvapenia, pre istotu, keď bude najhoršie; obliekame na seba všetko, čo máme a vchádzame to chladnej noci. Asi sme nakopli viacerých, o chvíľu vidíme pri chate nad nami čelovky. Ale idú akosi vľavo. Prečo nejdú za nami? Veď ideme po červenej. GPS šípočka mimo trasy, nie je červená ako červená, hoci jedným smerom začína. A tak sa štveráme opäť ku chate, svetelný hadík mizne pod nami. Osireli sme razom. Dlhé klesanie ma uspáva, treba zísť cez 1600m. Premýšľam, či sa takto dá ďalej. Zamestnávam mozog, v duchu si spievam, kráčam do taktu. Kto sem postavil ten rebrík? Na mieste rebríka o chvíľu strom stojí. Lesom zrazu asfaltka vedie, autopilota zapínam. Len štípajúca zadnica mi spať nedá. V dedinke sa chlapcom priznávam, Lubi nesklame a zo svojho pytelpotrassa Sudokrém na detské riťky vyberá. Óooo toť úľava. Ešte dupľu dostávam, vraj aj zo servisom, ak budem chcieť :) . Vtípky nás preberajú, dedinkou ožívame. Hlboká noc je stále, pozerám na našu guru tabuľku. Vypúšťam informácie a premýšľam nahlas. Má zmysel sa púšťať do ďalších kopcov, keď vidím že limit nestíhame? Rátam zo všetkých strán, výpočty v hlave sa len ťažko derú do správnych viet. Ako im to vysvetliť polopatisticky. Nie, nechcem sa vzdávať...len som realista a vidím kam smerujeme. Nie je šanca. Ak nasledujúci limit dáme, a aj ten ďalší nebodaj, v poslednom úseku nám čas už bude chýbať. Ukazujem fakty, vykladám čísla nahlas. Marek nás nepresviedča...vraj ak nie je chuť ísť ďalej, darmo bude. Ach veď ja nič vzdávať nechcem. Len premýšľam nad bezpečnosťou...má to takto zmysel?...bez cieľovej pásky…? Pri analýzach sa zabudneme, zbadáme sa za dedinou, že sme dávno mimo trasu...Ešte aj toto… . Vrátiť sa treba riadny kus, 20 minút, ak nie viac, strácame. Šlapeme lesom, širokou cestou. Myslím, že idem vcelku rýchlo, chlapcov ťahám za sebou. Novú motiváciu mám….Nie nevzdávam sa Marek. A ak máme pokračovať, budem sa snažiť za hranicu svojich možností...i keď viem, že je to márne. Pôjdeme do konca. Kam nás nohy zavedú. Viem, že nás nečaká vytúžený zvon či finišerská vestička. Napriek tomu sa pokúsime o nemožné. To je mojim novým cieľom. Nevzdať sa, kým to ide. Veď to mi je vlastné. To tak dôverne poznám. A celú sezónu sa snažím o opak pre tento jediný cieľ - postaviť sa na štart PTL…s nohou ako tak uzdravenou... . Chlapcov po chvíli myšlienok strácam, umravniť by som sa mala. Driemkam si na chodníčku, poslušne zatváram oči, učím sa optimalizovať. Nie je čas na spánok, treba každú sekundu využiť. Chlapci prichádzajú, najesť sa potrebovali. Marek mení baterky v GPS, tak kážem Lubimu mikrospánok v sede. Svižne pokračujeme v putovaní, míňame kravín. Zapínam hodiny, navigujem podľa nich, nech ideme presnejšie. Odkláňa nás z chodníka priamo hore, borievky, čučoriedkami, samá tráva, občas vyšlapaná cestička. Ťahám, čo to dá, mám pocit, že aj do kopca by som bežala. Vkladám aktuálny list papierovej mapky do bočného vrecka Lubiho vaku, že ma to skôr nenapadlo. V mojom prednom vačku sa s nervičkami hrala, keď som ju tam spolu s fľaškou naraz poťažme vsúvala. Lubi je mĺkvy, dal sa na filozofiu. Premýšľa, čo tu robíme, hľadá moje dôvody, i keď ich pozná veľmi dobre. Kite Spirit Lubinko… .Míňame skaliská, čelovka svieti ako blázon, so zápalkovým svetlom by to bolo o držku.

Klesáme po koberci nekonečných borievkových kríkov, chodník žiadny, len ako nám nohy narástli. Ako v zime cez nezasneženú kosodrevinu. Odrazu sa šmyknem na mokrých vetvičkách, palička mi vkĺza popod ne, ba i nižšie, pútko neudržím, len tiché ššš začujem. Sakra. Kde je. Hľadám ju na mieste, cítila som, ako ľahko vbehla pod zelený porast. Kde sakra je. Podberám rukami celé stromky ba i korene, vŕtam sa prstami v hline. Hľadím nižšie, či niekde nevybehla, vidím však masu hliny stojacu jej v ceste. Musíme ďalej, nie je čas. Je nám však jasné, že bez paličky veľkú šancu v tomto teréne nemám. Hľadám ja, hľadá Lubi, hľadá Marek. Ubehla kopa času…“kašlite na to chalani „počujem sa niekoľkokrát, ale šmátram pod borievkami ďalej. Lubi kudlu z ruksaku vyberá, pichá ňou do zeme. Už aj Japonské čelovky nás dobiehajú vraví. Obzerám sa, nikoho však nevidím. Ďalších 20 minút strácame, kým sa rozhodneme pokračovať bez paličky. V tej chvíli, o sedem metrov nižšie, zbadám rovnú tyčku… . To snáď nie… to ako… . Ako sa jej podarilo popod korene tak ďaleko prekĺznuť. Som šťastná, že sa našla. Tiež však viem, že nás to bude stáť príliš veľa.

V diaľke vidím svetlá chatky, počujem hlasy, ako nás vítajú, kravskými zvonmi navádzajú. Och ako som rada, nerátala som s touto chatkou, ani na mape si ju nepamätám. Úprimne sa teším milému prekvapeniu. Upravujem si šatku, rozlepujem oči. Aj dvere sú otvorené, umývadlo vidím, priam ma volá k sebe. Ale chlapci nezastavujú. Čo sú blázni? Nie sú hladní, smädní, spoločnosť sa im nežiada? Sklamaná poslušne pokračujem ďalej. Obraz sa mi mení pred očami. Chatka v kravín, ľudia na kravky, veľké zvony na krku hrdo cinkajú. Umývadlo sa stráca, len svetlo vo dverách svieti…..ticho…. . Cítim, akoby som práve stratila všetku silu, do reality sa zobúdzam. Nepáči sa mi… .

Opäť lesom dole, širokou cestou. Akási mi je povedomá...mám nepríjemný pocit z toho. Pozerám na hodiny, od bodu B sme odrazu ďalej ako predtým. Volám na Mareka. Vyjavujem mu moje tušenie, či nejdeme opačným smerom. Tiež má podobné zmýšľanie. Rovnaký kravín, rovnaký les, chodník, klesanie...To snáď nie je ani pravda. Takmer panika ma chytá, poslednú šancu takto dovrzáme? Marek študuje Garmin, nie s úplnou istotou, ale s malou dávkou nádeje pokračuje v ceste. „Je to dobré“ po chvíli vraví, ale pospať by sme mali trochu. 45 hodín je dosť, hodina spánku je málo, ľahká matematika. A tak nastavujeme budík na 15 minút, líhame si v polosede s batohom, krížom cez chodník. Ešte rýchlo odhadujem, koľko km do kontroly, 18? Chlapci sú skôr za sedmičku a tým debata končí. Marek, ako už zvykom, vypína v sekunde nervový systém, v okamihu o sebe nevie. Stále počujem hlasy. Čo ak niekto ide? V strede cestičky zavadziame, ostávam tak nechcene v strehu. 3 minúty prešli, Marek sa strháva, obzerá sa zmätene. „Spadol som z postele“ dostáva zo seba. To len z ruksaku sa nabok prevalil. Spi ďalej Marek, ešte máš čas. Cvak a opäť drieme. Lubi v tesnom závese. A ja nič. V duchu rátam trasu, čísla nepustia. Začínam cítiť chlad od zeme, teplé veci v batohu sú fajn, ale šuchotať teraz nebudem, nech sa aspoň chalani prespia. Nohy sa mi trasú od zimy, chytám kŕče do brucha. Už nech budík zvoní. Do nového rána….

Streda

Spali sme chvíľu či dlho? Rýchlo sme na nohách, chodníkom ďalej klesáme. Pár metrov a stojíme na križovatke štyroch lesných cestičiek. Marek kontroluje GPS, tá sa ešte nezobudila, zamrznutá na mieste. Nevadí, vyberiem mapu, kým sa spamätá. Šmátram v Lubiho bočnom vačku...mapa nikde, skúšam druhú stranu, ale viem, že tam nebude... vypadla pri hľadaní paličky, keď Lubi nôž vyťahoval. Aaale čo, stiahla som si takú istú aj do mobilu. Rolujem na 7-mu stránku, hľadám údaj zo smerovníka. Zväčšujem list, ale nejde odrazu zaostriť. Len keď pootočím obrazovkou. Ale to mi hneď stránka mizne z očí, telefónu sa nechce. Druhý, tretí, x-tý pokus nič neporieši. Zapínam navigáciu v hodinách, kým načítajú, pekne odzdravia pípnutím a s úsmevom vás posielajú do...neviem kam, obraz je fuč. Lubi zachraňuje situáciu, zaháňa sa svojimi digitálkami. Trasa je akási divná, žiadna z bodu A do bodu B, cieľ ukazuje akousi slučkou naspať do stredu. Marek stále zápasí s GPS, dohovára jej, sľubuje hory-doly. Lubi turistické offline mapy otvára, vraj si tam dôkladne PTL trasu stiahol. Mapka nevie, kde je sever, točí sa raz sem raz tam. Tak toto jeden nevymyslí… . Asi by som mala kúsok nabok zájsť, nech sa technika nakopne, dáku rušičku v sebe mám. Skúšame dookola prístroje, čas je jediný, kto tu nezastavil. Ba priam letí…

GPS nabieha po riadnej pauzičke, pohýňame sa tiež. Lubi zrazu stojí, nevyspatý blábolí z cesty, že mu mapka opäť ide, tak si k nej sadá, aby lepšie na ňu videl. Čože? Nie Lubi, ďalej treba kráčať, trasu už vieme, len prosím poď. Ťahám ho za rukáv ako malé dieťa od pokladne s cukríkmi, nechápe prečo. Času je málo, nestihneme to, 17 km pred nami. Neveria mi, polovičku predpovedajú. Púšťa sa mi krv z nosa, vatu nemám, jediná blbosť z lekárničky, ktorú som nezohnala. A že ju naozaj potrebovať budem? Ha. Smejem sa na tom.

Rovinkou bežíme, nasleduje prudký kopec. Paličkou 45° nameriam, žiadna značka, len hybaj krížom cez čučoriedky, rovných 400 výškových. Mordor. Len jedno pozitívum nachádzame: na raňajky niet čo jesť a tu rovno do úst sa ti samé strkajú, ani zastavovať netreba, hrb ohýbať. Pasieme sa každým krokom, bobule megaveľké ako z Lídla. Na vrchole chlapci radosť, už len kúsok. Ale kdeže, ešte mierny kopec príde, 5 kilákov k nemu a až potom 7 do cieľa. Tomášovia sú to, nepočúvajú. Premýšľam, čo si z dropbagu ukoristiť, ak by sme to predsa o fúz stihli. So spánkom na lehátkach som sa rozlúčila dávno. Ba aj sprchu odsúvam po checkingu do potoka. Ale jedlo, nabíjačku, baterky treba vziať, špinavé veci vymeniť. Do reči mi nie je, tuho totiž premýšľam. Predstavujem si usporiadanie v batohu, v duchu nacvičujem rýchly vpád.

Bourg St.Pierre vidno a my rovno nad ním, počujeme vítať bežcov trúbkami. Tri km, viac nie, spokojne si chlapci pradú. Mojim siedmym sa smejú. Ale cesta vedie stranou preč. O chvíľu sa dedinka stráca. Lubi naviguje mapou, Marek Garminom. Ja už len pokorne za nimi šlapem, kŕče v bruchu. Do trasovania sa už nemontujem, viem ako sa to skončí, len im radosť vziať nedokážem a tak aspoň svoje emócie v tichosti spracuvávam. Marekovi sa to nezdá...už by sme mali ísť do údolia, ako to, že nás šípka rovno vedie. Ukazujem na kravín, až tam stáčame smer, dokladujem mapkou. Marek premýšľa, skenuje, otáča sa k Lubovi… . „Buko, 3 kiláky dole ešte….“.

V tichosti šlapeme po slnečnej lúke. Pod nami priehrada, dedinka Bourg St. Pierre.

Zdala sa tak blízko. Chlapci prestali horlivo navigovať, dokumentujú okolie, čučoriedkami sa plnia. Viem, že im to v tomto momente došlo. Do dedinky 7 kilákov ešte, tak aspoň na hodinu. Hodinu, ktorú už dávno nemáme…

Sme ako traja mušketieri, čo si len tak na kopec práve vyšli. Smejeme sa, užívame si zelené pastviny, fialové bobule, červené maliny. Fotíme, čo sa dá. Už sa nenáhlime. Ba naopak, akosi sa nám nechce, čas naťahujeme. Lebo vieme, že sa všetko dole nateraz skončí.

 

Limit sme o hodinu nestihli...

Pomsta organizátorov:

Vyzdvihujeme naše nafullované dropbagy v Bourgu, nesieme ich do „jedálne“ o 500m vyššie, hore kopcom. Zdali sa nám predtým primalé? Nadávame, načo sme ich tak natrepali, ťažké sú jak fras:)

Aby som len nekrivdila, po chvíľke trápenia orgovia naše batohy berú, Marekovi jeho ostáva. Obetuje za nás rameno a užíva si to až do konca:)

6-ty boží hriech:

V reštike vybavujeme sprchu, odovzdávame stravný PTL kupón na nápoj+jedlo. Polievka je priam božská a ešte aj pivko, kola k tomu. Vyťahujeme teda ďalší lístok, dupľu dávame. Ostalo nám ich ešte dosť, tak čo si nedať kávičku. A dezertík, skvelé pečené jablko. Marek s každým kupónom dopĺňa hladinu tekutín, smädný je riadne, aj veselý :)

Nonšalantne púšťame prvú várku „odpadlíkov“ na cestu do Chamonix, vraj sa za hoďku otočia i po nás. Z hoďky je zrazu pol dňa, kupóny skoro došli, už aj barman viac nemôže vziať. Ešteže nás Lubka zachraňuje, do Švajcu po nás príde. Parádna šoférka, pozná každú zákrutu. A že sa s nimi nekafre. Do Chamonix je to riadny hardcor, Dúbravské hody sa môžu schovať. Žalúdok mám až v ušiach, dýcham zhlboka, dvakrát stojíme, čo sa na asfaltke naťahujem. V Chamonix už aj Lubi prosíka zastaviť, bledý uteká poza autá.

Len keby sme vo Swiss naše paličky nezabudli :))

Ďakujem RunningPro, že nám pomohlo s výbavou, Vertikalu za zapožičanie Petzloviek a skvelých Thermarest postieľok, Ľubke za opateru, bežeckým dušičkám za záchranu paličiek a vám všetkým, ktorí ste nám verili a prežívali s nami našu cestu prstom na mape. 

Nabudúce :)

Kite Spirit: Marek Prachár, Ľubomír Bučko, Silvia Petrjánošová

napísala: Silvia Petrjánošová 

108km/ +10 000m

Fotečky: 

https://www.facebook.com/marek.prachar.71/media_set?set=a.10214739890750074.1208757257&type=3 

Videjko z dielne Mareka Prachára:

https://www.facebook.com/marek.prachar.71/videos/10214739899030281/

Videjko kolegov, pre lepšiu predstavu :) 

https://www.facebook.com/groups/178772772594065/permalink/332213957249945/